Spokojná so životom a nadšená jesenným slniečkom som vošla do drogérie kúpiť jednu maličkosť. No, keďže sa poznám a veci nikdy nenechám na pokoji, aj tentokrát som vzala do ruky pár fľaštičiek. Len tak, otvoriť ich, ovoňať a skonštatovať, že jeseň v parku vonia krajšie. Keď som si všimla, že už veľa času nemám, vrátila som do regálu poslednú fľaštičku – bola malá, pekne ozdobená a – na moje nešťastie – sklenená. Áno, jednoducho spadla na zem a rozbila sa. Nešťastná som hodila pohľad na cenovku – 7 eur. Bleskovo som si ich odpočítala z môjho rozpočtu a zistila som, že som na nule, domov sa nedostanem a jeden víkend budem hladovať. Vzala som teda črepiny tej fľaštičky a povedala som najbližšej predavačke, aká som bola šikovná. Pravdu povediac, podvedome som čakala chladnú reakciu. No teta predavačka mi doniesla vlhčenú utierku na ruky, pozbierala črepiny a ešte sa vypytovala, či som sa na nich neporezala. Tak som sa jej potom opýtala, ako tú fľašku zaplatím, na čo mi povedala, aby som chvíľu počkala. Keď sa vrátila zo skladu, zavolala si ma bližšie k sebe a sprisahanecky mi povedala: „Viete čo, moja, choďte. Ja to dám do odpisu. Za to, že ste boli taká slušná a prišli s tým za mnou, to sa dnes len tak nevidí.“
A tak som sa nakoniec dostala domov, dokonca sýta. Niekto hovorí, že črepiny prinášajú šťastie. Ja tomu neverím. Šťastie prináša len ľudskosť. Živá, hmatateľná a láskavá.