Keď ešte neboli počítače. A ani nám nechýbali.

Autor: Anna Macková | 22.8.2011 o 14:10 | (upravené 22.8.2011 o 14:21) Karma článku: 15,28 | Prečítané:  2343x

Bol raz jeden dedko, a to bolo všetko? Vôbec nie. Keď som bola malá, neexistovali pre mňa prázdniny bez toho, aby som aspoň týždeň nestrávila u starých rodičov spolu s bratom a sesternicou. Ráno sme vždy skoro vstávali. Nie preto, že sme museli. Jednoducho bolo fajn ešte pred raňajkami sa naboso prebehnúť po zarosenej tráve a ukoristiť si zopár malín. Cez deň sme liezli po stromoch - to mi ostalo až dodnes - a vždy sa niekto strepal na zem, no ťažkú hlavu sme si z toho nerobili. Bola to zábava, po večeroch si počítať modriny a súťažiť o to, kto ich bude mať viac. Verili sme v stromových škriatkov, chytali sme žaby a slimáky, skákali sme do mlák.

 

Babka nad nami vždy len vzdychla a povedala, že s modrinami v sukni nebudeme vyzerať ako dámy, no potom sa spolu s nami začala smiať. Vždy nám dovolila otvoriť jej veľkú tajomnú skriňu – poviem vám, Narnia je nič oproti tomu, čo všetko bolo v tej skrini. Babkine staré šatky, niekoľkoradové perlové náhrdelníky, vysokánske lodičky, podivuhodné klobúky, peleríny a plisované sukne, obrovské brošne a staré zlaté retiazky. Keď sa otvorila tá skriňa, ústa nás všetkých sa na pár hodín v takmer posvätnom tichu zavreli. Ach, aké to bolo čarovné, preberať všetky tie staré babkine veci, vyskúšať si ich a babkiným karmínovočerveným rúžom si namaľovať pery. A hrať sa „na minulosť“, pričom babkine modré oči nás len láskavo sledovali, často cez závoj sĺz a nostalgie.

 

Keď sa išlo na pole, každý z nás povinne vyfasoval motyku a my sme sa vyžívali v hrabaní sa v hline, v zbieraní „mandolíniek“ a ich následnom sypaní do potoka. Keď sa nám už nechcelo okopávať zemiaky, babka vždy len povedala: “A myslíte, že z čoho potom budú hranolky, há?“ Tá veta nás vždy naštartovala a to, čo sme mali urobiť, bolo potom hotové v rekordne krátkom čase. Odmenou nám bola jazda traktorom s dedkom. Ako sme si len užívali sedieť v tom obrovskom stroji plnom pavúkov, ktorý reval ako pavián... Fascinujúco sme civeli pod seba na čerstvo preoranú zem a nič iné nám k šťastiu nechýbalo. Ale to najlepšie zo všetkého boli jazdy po celej dedine na vlečke plnej vriec. Hoci, veľmi silným konkurentom bolo aj skákanie z trámov asi päť metrov nad zemou do megaveľkej hromady sena v starej stodole. Keď sme sa potom vrátili do domu, babka nás len hnala rovno do kúpeľne, všetkých nás nasáčkovala do vane a my sme sa len divili, aká je z nás čierna voda.

 

Večer sme šli spať neskoro, lebo hoci nás babka posielala spať vždy o ôsmej, nikdy sa jej to nepodarilo. Keď videla, že spať sa nám nechce, podplácala nás sladkosťami, ktoré by nám celkom ľahko v nočných hodinách mohli pokaziť žalúdok. Nikdy sa to nestalo. A babka nám potom rozprávala neuveriteľné historky zo svojho detstva, ako jej prababka ušila nové modré šaty na Veľkú noc, no keď sa ponáhľala do kostola a prechádzala cez úzku lávku, spadla do potoka a všetci sa jej potom čudovali, prečo bola na omši celá mokrá. Boli to príbehy, ktoré sme mohli počúvať dookola aj sto ráz, a stále sa nám zdali rovnako napínavé a zábavné.

 

Po takýchto prázdninách sme sa vždy vracali domov obití od početných pádov, doškriabaní od mačiek a čierni ako cigáni od slnka. A šťastní. Babi, dedko, zo srdca ďakujem za všetko... za vás.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Akcia proti Kiskovi je porovnateľná len s únosom mladého Kováča.

DOMOV

Šéf protikorupčného úradu Kovařík: Politikov treba vyšetrovať citlivo

Policajti pri citlivých kauzách nemôžu zisťovať všetko, musia brať ohľad aj na česť politika, tvrdí Ficov šéf boja proti korupcii Peter Kovařík.

PRIMÁR

Keď mejkap podráždi. Problémy, ktoré vyvoláva kozmetika

Vyberte si kozmetiku, ktorá nepoškodí pleť.


Už ste čítali?