Babka nad nami vždy len vzdychla a povedala, že s modrinami v sukni nebudeme vyzerať ako dámy, no potom sa spolu s nami začala smiať. Vždy nám dovolila otvoriť jej veľkú tajomnú skriňu – poviem vám, Narnia je nič oproti tomu, čo všetko bolo v tej skrini. Babkine staré šatky, niekoľkoradové perlové náhrdelníky, vysokánske lodičky, podivuhodné klobúky, peleríny a plisované sukne, obrovské brošne a staré zlaté retiazky. Keď sa otvorila tá skriňa, ústa nás všetkých sa na pár hodín v takmer posvätnom tichu zavreli. Ach, aké to bolo čarovné, preberať všetky tie staré babkine veci, vyskúšať si ich a babkiným karmínovočerveným rúžom si namaľovať pery. A hrať sa „na minulosť“, pričom babkine modré oči nás len láskavo sledovali, často cez závoj sĺz a nostalgie.
Keď sa išlo na pole, každý z nás povinne vyfasoval motyku a my sme sa vyžívali v hrabaní sa v hline, v zbieraní „mandolíniek“ a ich následnom sypaní do potoka. Keď sa nám už nechcelo okopávať zemiaky, babka vždy len povedala: “A myslíte, že z čoho potom budú hranolky, há?“ Tá veta nás vždy naštartovala a to, čo sme mali urobiť, bolo potom hotové v rekordne krátkom čase. Odmenou nám bola jazda traktorom s dedkom. Ako sme si len užívali sedieť v tom obrovskom stroji plnom pavúkov, ktorý reval ako pavián... Fascinujúco sme civeli pod seba na čerstvo preoranú zem a nič iné nám k šťastiu nechýbalo. Ale to najlepšie zo všetkého boli jazdy po celej dedine na vlečke plnej vriec. Hoci, veľmi silným konkurentom bolo aj skákanie z trámov asi päť metrov nad zemou do megaveľkej hromady sena v starej stodole. Keď sme sa potom vrátili do domu, babka nás len hnala rovno do kúpeľne, všetkých nás nasáčkovala do vane a my sme sa len divili, aká je z nás čierna voda.
Večer sme šli spať neskoro, lebo hoci nás babka posielala spať vždy o ôsmej, nikdy sa jej to nepodarilo. Keď videla, že spať sa nám nechce, podplácala nás sladkosťami, ktoré by nám celkom ľahko v nočných hodinách mohli pokaziť žalúdok. Nikdy sa to nestalo. A babka nám potom rozprávala neuveriteľné historky zo svojho detstva, ako jej prababka ušila nové modré šaty na Veľkú noc, no keď sa ponáhľala do kostola a prechádzala cez úzku lávku, spadla do potoka a všetci sa jej potom čudovali, prečo bola na omši celá mokrá. Boli to príbehy, ktoré sme mohli počúvať dookola aj sto ráz, a stále sa nám zdali rovnako napínavé a zábavné.
Po takýchto prázdninách sme sa vždy vracali domov obití od početných pádov, doškriabaní od mačiek a čierni ako cigáni od slnka. A šťastní. Babi, dedko, zo srdca ďakujem za všetko... za vás.