Pýtam sa. Na veľa vecí. Jedna skutočnosť je však zvláštna. Kým niektoré otázniky sa vlnia ako flauta, keby vedela aj tancom vyjadriť svoje melódie, zvyšné sa skrúcajú ako hady. Vyplazujú svoje jedovaté jazyky a jedom chcú zamoriť tú hlinu, ktorú ovlažujú ostatné otázky. Ako sa ich zbaviť... Možno by bolo najlepšie nechať to celé tak a počkať s riešením, keď príde inšpirácia. Niekedy. Kopec, čo ty na to teraz? Pozoruhodné, ani som tú otázku nevyslovila, kopec aj tak odpovedá. ...teraz... No, to mi teda opäť raz pomohol. Aké teraz? Možno viem. Hoci štatistike rozumiem asi rovnako ako kvetináč migrácii sťahovavých vtákov, existuje isté percento, že ten mudrák kopec mal na mysli, že tie otázky, hadie otázky, treba vyriešiť čím skôr. Teda teraz. Tak si dám poradiť aj tento krát.
Ako sa do hory volá... také otázky sa vrátia späť. Priletia a budú kropiť, alebo sa priplazia a budú otravovať jedom. A tak som na to prišla. Aké otázniky prídu, záleží odo mňa. Prekvapivé, čo všetko dokáže myšlienka. Pomaly sa začínajú zjavovať skutočné farby. Mizne dym aj para a horizonty sú jasné. Jasné a plné lietajúcich otázok. Pokoj. Línia ja – oblaky – hviezdy – vesmír.